Sme s priateľkou 2 roky a ona má deti 8 a 15. Ja deti nemám, ale chceme spoločné dieťa. Máme 34 a 35 rokov. Začal som pozorovať, že problémy okolo syna priateľky zasahujú do nášho vzťahu veľmi nepriaznivo. Mám deti veľmi rád, zamiloval som sa do nich a ony do mňa. S ich otcom sa vidí párkrát za rok na pár hodín, príkladom im naozaj nejde, vraj už má novú rodinu. Priateľku bil a chlastal. Rozviedli sa pred 5 rokmi. Nevadí mi suplovať otca a som aj pre rolu kamaráta. Beriem ich ako vlastný, pretože za mňa otcom a mužom nie je ten čo ich splodil, ale vychoval (v slušných a spokojných ľudí).

Som muž (prijal som svoju úlohu), podnikateľ, snažím sa deti k niečomu viesť, vysvetlím, zariadim, pomôžem, pochválim, peniaze dokážem zarobiť, pokora s vďačnosťou je pre mňa dôležitá (nechválim sa, len poukazujem na môj prístup – opak ich otca ). Bývame v krásnom byte, plánujeme dom, bábätko, dovolenky, život… Ja tiež vyrastal v prostredí nie úplne priaznivom pre osobný rast, nič som nemal, otec alkoholik, rozvod, veľa som sa nadrel všetko pochopiť, začať chcieť veci meniť a zbaviť sa nefunkčných vzorcov rodičov. Viem, že je to dlhá a náročná ceta (ktorá nekončí). Syna priateľky mám rád a dokáže byť v pohode, ale bohužiaľ sú tu čoraz častejšie situácie, keď si už veľmi s priateľkou nevieme rady.

Chápem 15 rokov, puberta, hormóny, vlastný svet. Lenže my naozaj žijeme so zombie. Sebectvo je u neho na prvom mieste, len ja ja ja. On chce riešiť niečo s kamarátmi, on chce peniaze na výlety, on chce internet, on chce jedlo, on chce veci, on chce hrať do 4 do rána, on chce vstávať o 13h. Nechce upratovať riad do umývačky, nechce vynášať koše, nechce sa upokojiť ani na PC keď spí celý dom, nechce chodiť pomaly ani do školy, nechce sa dohodnúť na veciach. Všetko je problém. Všetci môžu za jeho problémy. Všetci sú debilové. Sebaľútosť. Nedá sa naň spoľahnúť.